Jdi na obsah Jdi na menu
 


Špecifické prejavy správania a ako s nimi pracovať

Špecifické prejavy správania a ako s nimi pracovať

 

Autorka textu: Mgr.Priehradná Dušana

 

Poruchy správania:

Sú súborom odchýlok v oblasti jednotlivca – jednotlivec nerešpektuje normy správania na úrovni, ktorá zodpovedá jeho veku a jeho rozumovým schopnostiam – opakovane a dlhodobo porušuje sociálne normy. Diferencujeme ich na špecifické a nešpecifické poruchy správania.

Špecifické poruchy správania – vznikajú pôsobením rôznych endogénnych a exogénnych faktorov na podklade existujúceho a dokázateľného oslabenia a zmien v centrálnom nervovom systéme v zmysle neurologického postihnutia. Sú podmienené narušením čiastočných funkcií, ktoré sú zodpovedné za riadenie, reguláciu a integráciu rôznych prejavov správania jednotlivca, ktorého inteligencia nie je znížená. Ide o ťažkosti, ktorých príčinou je hyperaktivita, neschopnosť sebakontroly a sebaovládania, narušenie pozornosti. Pre jednotlivca je typické:

-         neschopnosť sústrediť sa

-         zvýšená unaviteľnosť

-         slabá koncentrácia

-         nadmerné nutkanie k pohybu

-         impulizívnosť

-         ďalšie symptómy: oneskorený vývin reči, artikulačná neobratnosť, zajakavosť,  ťažkosti v jemnej a hrubej motorike, poruchy sluchového a zrakového vnímania, neschopnosť analýzy a syntézy, hostilita

-         pridružené poruchy: poruchy opozičného vzdoru, emočné problémy, znížená tolerancia k záťaži, poruchy spánku a chuti do jedla, výkyvy v emočnom ladení, úzkostné poruchy, agresivita, neznášanlivosť, afektivita, zlé sebaovládanie, problémy v sociálnych zručnostiach, špecifické vývinové poruchy učenia, zvýšené riziko asociálneho správania, problémy vo vzťahoch s vrstovníkmi, školská neúspešnosť, negatívny postoj ku škole, nižšia úroveň vzdelania .... 

Nešpecifické poruchy správania – zastrešujú skupinu symtomaticky podobnú skupine špecifických porúch správania, ale bez organického podkladu, pričom špecifická porucha správania za nesprávneho sociálneho pôsobenia môže byť základom vzniku nešpecifickej poruchy správania. Typickým prejavom je agresivita k ľuďom a k zvieratám, šikanovanie, deštrukcia majetku a vlastníctva, nepoctivosť, krádeže, záškoláctvo, izolácia, samotárstvo, nedostatok priateľov, sebapoškodzovanie......

 

Podľa vývinových modelov každý z nás v priebehu času  v nejakom zmysle„rastie“, všetko to začína vo veľmi jednoduchom stave novorodeného dieťaťa a pokračuje ku komplexnejšej, integrovanejšej osobnosti počas toho, ako dozrievame. Po našej ceste do dospelosti musíme zvládnuť veľké množstvo úloh, aby sme sa mohli posunúť z jednej úrovne na druhú. Životné udalosti, predovšetkým traumatizujúce, môžu spôsobiť, že dieťa sa zasekne na jednej dlhšie, ako by malo. Veľmi často sa  dieťa môže zdať nezrelým, lebo jeho vývin ostal „zmrazený“ v niektorom predchádzajúcom štádiu. Napríklad: dieťa, ktoré zažilo, že bolo opustené, môže ešte aj ako 8-ročné nekontrolovane kričať, keď zostane s opatrovateľom, ktorého nepozná veľmi dobre. Tento regres v správaní je návratom do vývinového štádia, v ktorom dieťa zostalo „zamrznuté“, aj keď medzitým jeho vývin v iných oblastiach už pokročil. Dieťa sa nevracia v celom vývine do predchádzajúceho štádia, vracia sa do neho, keď je vystavené ďalšej traume.

           

Problémy v správaní u detí majú rôzny pôvod. Najčastejšie však problémové správanie predstavuje spôsob vyjadrenia, aj keď nie adekvátneho, hlbšie skrytých emócií. Problémové správanie môže byť tiež znakom oneskoreného vývinu. Niektoré problémy sa zase objavujú kvôli porušenému vnímaniu normálneho vzťahu medzi dospelým a dieťaťom alebo kvôli nevyriešeným otázkam separácie a straty.

 

Pri štúdiu literatúry o deprivačných prejavoch v správaní u detí som postupne došla k nasledovnému zoznamu prejavov:

 

 

Instabilita (nestálosť) v správaní

Znížená koncentrácia pozornosti

Pohybový útlm

Sebapoškodzujúce správanie

Zvýšená fyzická agresivita voči živým objektom

Zvýšená fyzická agresivita voči neživým objektom

Zvýšená verbálna agresivita

Infantilné správanie

„Šaškovanie“

Nepriateľské správanie

Negativizmus

Nadmerné klamanie

Úteky z domova

Túlanie

Záškoláctvo

Krádeže

Fajčenie

Požívanie alkoholu

Požívanie drog

Zvýšený záujem o sexualitu

Sexuálne obťažovanie iných detí

Homosexuálne prejavy

Bisexuálne prejavy

Masturbácia

Nadmerné prijímanie potravy

Nechutenstvo

Nadmerné žalovanie

Nápadné výkyvy v náladách

Nadmerná úzkostlivosť

Apatia, strata záujmu

Zvýšená unaviteľnosť

Neschopnosť primerane reagovať na prejavené emócie

Vyhýbanie sa blízkemu ľudskému kontaktu

Ľahké a povrchné nadväzovanie vzťahov s cudzími ľuďmi

Strach z cudzích ľudí

Suicidálne (samovražedné) tendencie

Poruchy spánku

Enuréza (pomočovanie)

Enkopréza (pokakávanie)

Balbuties (koktavosť)

Stereotypné pohyby tela

Cmúľanie

Tiky

Hryzenie nechtov

Bolesti brucha

 

 

 

 

Psychologické problémy alebo problémy v správaní

Vývin svedomia

1.      Nepreukazuje normálnu úzkosť pri stretnutí s agresívnym alebo krutým správaním.

2.      Nepreukazuje vinu, keď poruší zákony alebo pravidlá.

3.      Môže premietať vinu na iných.

Kontrola impulzov

1.      Preukazuje slabú kontrolu; je závislý od iných, aby mu ju poskytli.

2.      Preukazuje slabú predvídavosť.

3.      Má slabý rozsah pozornosti.

Sebaúcta

1.      Nie je schopný získať pocit spokojnosti po dobre vykonaných úlohách.

2.      Vníma sám seba ako nehodného.

3.      Vníma sám seba ako neschopného zmeny.

4.      Má problémy sa zabávať.

Medziľudské vzťahy

1.      Nemá dôveru v iných.

2.      Požaduje prejavovanie citov, chýba však hĺbka v citoch.

3.      Preukazuje nepriateľskú závislosť.

4.      Potrebuje mať pod kontrolou všetky situácie.

5.      Má narušenú sociálne zrelosť.

Emócie

1.      Má problémy rozpoznávať svoje vlastné city.

2.      Má problémy vhodne vyjadrovať svoje city; predovšetkým hnev, smútok a frustráciu.

3.      Má problémy rozpoznávať city u iných.

 

Kognitívne problémy

1.      Má problémy so základnými vzťahmi príčiny a následku.

2.      Zažíva problémy s logickým myslením.

3.      Zdá sa, že má zmätené myšlienkové procesy.

4.      Má problémy myslieť dopredu.

5.      Môže mať narušený niektorý zo zmyslov.

6.      Má ťažkosti s abstraktným myslením.

 

Vývinové problémy

1.      Môže mať ťažkosti so spracovávaním zvukových impulzov.

2.      Môže mať problémy sa verbálne vyjadrovať.

3.      Môže mať problémy s hrubou motorikou.

4.      Môže sa oneskorovať vo vývine jemnej motoriky.

5.      Môže sa oneskorovať v osobnostno-sociálnom vývine

6.      Môže mať nerovnomerne rozložené úrovne vývinu v predchádzajúcich oblastiach.

 

Niekedy prejavy v správaní pretrvávajú, pretože sa už stali zvykom,  niektoré deti môžu mať vážne psychiatrické poruchy. Úspešné zvládnutie jednotlivých prejavov v správaní závisí od určenia príčiny. Napríklad, ak sa niektorý prejav správania objaví preto, že dieťa zostalo „zaseknuté“ na určitom vývinovom stupni, potom je správne postupovať takým spôsobom, aby boli naplnené jeho vývinové potreby z nižšieho vývinové stupňa. To ho oslobodí na to, aby mohlo ďalej rásť a meniť sa. Na druhej strane ak však správanie dieťaťa možno klasifikovať ako nevhodné vyjadrovanie emócií, dieťa sa musí naučiť nové spôsoby ako vyjadrovať známe city.

Správanie jedného dieťaťa nemusí mať tú istú príčinu ako rovnaké správanie iného dieťaťa. Intervencia úspešná v jednom prípade môže byť neúčinná alebo môže dokonca až zvýrazniť problém u iného dieťaťa, u ktorého daný problém má úplne inú príčinu. Alebo určitý problém v správaní môže pochádzať z viacerých nezávislých faktorov.

Vo všeobecnosti platí, že nepomáha, keď sa spýtame dieťaťa, prečo sa tak zle správalo. Väčšinou je odpoveď dieťaťa na takúto otázku defenzívna. Povie čokoľvek, o čom si myslí, že mu pomôže zbaviť sa dospelého. Nápomocnou otázkou je: „Celkom by ma zaujímalo, či ty sám vieš, prečo si to urobil?“ alebo „Vieš, prečo si to urobil?“ skôr ako len „Prečo si to urobil?“.

 

Pri ohodnocovaní každého nevhodného správania je pre dospelých dôležité venovať pozornosť špecifikám:

·        Kedy sa dané správanie objavuje?

·        V akej intenzite a ako často?

·        Dajú sa zistiť nejaké veci o možných príčinách daného správania?

·        Existuje nejaký všeobecný vzor daného správania?

·        Kto je obyčajne prítomný alebo neprítomný, keď sa prejaví dané správanie?

·        Aká je reakcia ostatných, predovšetkým rodičov?

·        Zvyšuje alebo znižuje daná reakcia daný problém v správaní?

·        Existujú situácie, keď dospelí očakávali, že sa daný nevhodný prejav správania objaví, a ten sa neobjavil?

Odpovede na tieto otázky pomôžu objasniť príčiny nevhodného správania a navrhnúť efektívne intervencie.

 

Proces „preučenia“ detí od ich nevhodných prejavov má 2 kroky:

1.      Rozčleniť psychologické a vývinové potreby dieťaťa, určiť oblasti, v ktorých sa dieťa  „zaseklo“ alebo je fixované (čo sa týka citového vývinu), a identifikovať jeho chybné vzorce vnímania a prispôsobovania.

2.      Vyvinúť stratégie na prekonanie odporu, naplnenie potrieb a poskytnutie nových skúseností.

 

Disciplína

Disciplína pomáha deťom zotrvať v rozumných hraniciach správania a podporuje sebaúctu tým, že napĺňa očakávania dieťaťa. Disciplína, ktorá funguje dobre u väčšiny detí niekedy je neefektívna u detí, ktoré majú problémy s pripútaním. Väčšina všeobecne prijímaných techník na zvládanie dieťaťa je založených na dvoch premisách:

1.      Dieťa je k svojim rodičom normálne pripútané a pocitovo chce byť v ich blízkosti. Učí sa, že to môže dosiahnuť tým, že splní ich očakávania.

2.      Väčšina detí, dokonca aj tie, ktoré majú nízku sebaúctu, veria alebo aspoň dúfajú, že si zaslúžia dobré veci, ktoré sa im stávajú.

Tieto premisy viedli k tomu, že sa vytvorili mnohé spôsoby disciplíny na zvládanie správania u detí, ktoré sa často používajú v našej spoločnosti. Vo všeobecnosti ich základom je, že vytvoria fyzický alebo citový odstup, keď sa dieťa neprimerane správa, alebo dávajú odmeny za dobré správanie alebo zoberú určité výhody ako reakciu na nevhodné správanie. To pomerne dobre funguje u detí bez vážnych problémov s pripútaním a s prijateľnou mierou sebaúcty.

Avšak pre niektoré deti sa blízkosť rovná bolesti. Výnimočne sa v tom odráža bolesť z týrania. Častejšie to však poukazuje na psychologickú bolesť, ktorá je následkom skúseností so separáciou.  Ako ochranu proti bolesti si tieto deti vytvoria emocionálnu bariéru medzi sebou a ľuďmi, ktorí sa o nich starajú. Preto keď rodičia (alebo ktokoľvek iný) používa metódy založené na vytvorení odstupu v dôsledku ich nevhodného správania, ako napríklad poslať ich do ich izby alebo sa citovo vzdialiť tým, že dieťa ignorujeme alebo mu odopierame citové prejavy, to môže dávať dieťaťu presne to, čo ono hľadá. Takže takýto prístup nepodporí dieťa v tom, aby zmenilo svoje správanie. To, čo dieťa hľadá, úľavu od bolesti, nie je to, čo je pre neho najlepšie. Jeho trvalé potreby budú lepšie naplnené tým, že sa naučí, že citové spojenia nevedú všeobecne k bolesti z odlúčenia alebo straty.

 

Všeobecné pravidlá na zvládanie problémov v správaní

·        Netreba zabúdať na to, že znaky a  symptómy problémov, ktoré prejavuje dané dieťa, sú následkom toho, ako sa k ním správali rodičia, prostredie a tiež špecifických osobnostných čŕt, ktoré má každý jednotlivec.

·        Väčšina detí, ktoré majú problémy, nedôverujú, že dospelí im budú neprestajne k dispozícii. Môžu dokonca veriť tomu, že si nezaslúžia lásku a opateru. Preto  základnou témou pri zvládaní všetkých problémov v správaní, ktoré majú svoj pôvod v ťažkostiach s pripútaním, je budovanie dôvery a naviazania medzi dieťaťom a najbližšími ľuďmi. Najlepšia pomoc pre deti s akýmkoľvek druhom problémov v správaní bez ohľadu na príčinu je poskytnúť im živé prostredie, ktoré podporuje rast. Na to, aby sa toto mohlo objaviť, musí sa dieťa cítiť fyzicky a psychicky bezpečne a  musia byť naplnené jeho základné potreby.  Deti potrebujú tri základné veci: lásku, hranice a dospelých ako vzory, od ktorých by sa mohli učiť správnemu správaniu.

·        Keďže deti s problémami pripútania sa ešte nenaučili dôverovať vo svoje vlastné schopnosti, všetko, čo sa urobí  pre zmenu jeho správania, musí pomôcť, aby bolo v nejakom zmysle úspešné, a tým pomôcť dieťaťu zlepšiť jeho sebaúctu. Dospelí týmto deťom nepomôžu, ak ich budú ignorovať, vysmievať sa im alebo sa nechajú zatiahnuť do bojov súvisiacich s kontrolou ich správania.

·        Pri práci s problémami pripútanie, ako aj inými ťažko zvládnuteľnými prejavmi správania, je dobré sa najprv zamerať  na určenie „ostrovov zdravia“ v jeho správaní alebo na pochopenie toho, ako sa dieťa naučilo určitý prejav správania. Akému účelu to slúžilo? Ak sa rozpozná hodnota daného účelu, potom dospelí môžu pomôcť dieťaťu sa naučiť, ako lepšie, prijateľnejším spôsobom napĺňať dané potreby. Ľudia vo všeobecnosti odmietajú a radšej ľpejú na správaní alebo veciach, ktoré od nich chce niekto zobrať. A preto namiesto  zameriavania sa na nežiadúce správanie je užitočnejšie aktívne pomôcť dieťaťu sa naučiť alternatívne alebo ďalšie spôsoby, ako naplniť svoje potreby.

·        Deti, ktoré majú problémy s očným kontaktom, možno motivovať k tomu, aby nám pozerali do očí napríklad takouto formuláciou „Zistil som, že s ľuďmi sa mi lepšie rozpráva, keď si pozeráme do očí. Pre mňa je dôležité, aby som ťa skutočne počúval. Veľmi by mi pomohlo, keby sme sa mohli na seba dívať, keď sa rozprávame.“ Všetky upozornenia by však mali byť povedané spôsobom, ktorý je skôr podporujúci ako kontrolujúci.

·        Ak dospelý má strach zo silných citov dieťaťa, dieťa sa ich naučí tiež báť. Jednou z hlavných úloh dospelých je pomôcť dieťaťu rozpoznať a vyjadrovať jeho city na jeho veku primeranej úrovni. Je treba naučiť deti alternatívnym spôsobom na vyjadrovania hnevu, ktoré nikomu nespôsobujú  fyzickú bolesť, ani neničia veci. Napr.: Ak dieťa v takýchto situáciách automaticky reaguje tým, že búcha, možno určiť nejaké objekty, do ktorých dieťa môže buchnúť bez toho, aby porušilo pravidlá. Cieľom je pomôcť deťom vyjadriť hnev, frustráciu, napätie takým spôsobom, aby sa nedostali do ešte väčších problémov.

·        Keď je dieťa hyperaktívne, ale nie nekontrolovateľné, často mu môže pomôcť, keď sa mu dá krátky priestor na skľudnenie. Napríklad: „Môžeš vstať (zo stoličky), kým sa ukľudníš a budeš vedieť, čo chceš ďalej robiť.“ Toto pomáha impulzívnemu dieťaťu sa sústrediť na ďalšiu aktivitu.

·        Niektoré deti na to, aby sa chránili od bolesti zo straty tých, ktorých sa naučili milovať, používajú extrémnu agresiu aby sa im vzdialili. Hyperaktivita môže slúžiť aj ako prostriedok na únik z blízkosti vo vzťahu.

·        Mnohé zneužívané a zanedbávané deti vnímajú silne ľudí vo svojom okolí, ale takmer vôbec nevnímajú svoje vlastné telo. Rovnováha medzi vnímaním seba a iných sa u nich nevyskytuje. Jedia až do bodu, keď vracajú, nereagujú normálnym spôsobom na bolesť alebo extrémy v teplote, nevnímajú symptómy choroby (bolesť v hrdle a pod.). Vyzerá to, akoby sa nikdy nenaučili dávať pozor na signály z ich vlastného tela alebo na veci, ktoré vyvolávajú nepohodu. „Ostrovom zdravia“ v ich správaní je ochrana seba. Ich hlavnou úlohou je sa naučiť ako vnímať pocity z ich vlastného tela.

·         V otázkach kontroly sa metódy zasahovania výrazne líšia u menších detí a adolescentov. Súvisí to s prirodzeným vývinom dieťaťa od závislosti k autonómii. U menších detí možno klásť dôraz na to, aby sa dieťa naučilo, že splniť rozumné požiadavky ešte neznamená absolútnu prehru. U dospievajúcich by sa mal dôraz klásť dôraz skôr na sebakontrolu  ako na vonkajšiu kontrolu zo strany iných ľudí.

·        Pre vývin svedomia je dôležité, aby si dieťa vybudovalo dôveru v iných a aby sa naviazalo na niekoho. Dieťa sa musí naučiť dôverovať, že hranice, ktoré dospelí stanovujú, sú stanovené kvôli jeho dobru a nie kvôli tomu, že dospelý potrebuje mať pod kontrolou všetko. Potrebuje vedieť, že dospelý bude pre stáť za ním, keď bude potrebovať podporu dospelého.

 

 

 

Použitá literatúra:

Schooler, J.E.: Adopcia – vzťah založený na sľube. Návrat domov, Bratislava 1999

Říčan, P.; Krejčířová, D. a kol.: Dětská klinická psychologie. Grada Publishing, Praha 1995

Atkinsonová, R.L.; Atkinson, R.C.; Smith, E.E.; Bem, D.J.: Psychologie. Victoria Publishing, Praha 1995

Guidano, V.F.; Liotti, G.: Cognitive Processes and Emotional Disorders, The Guilford Press, New York 1983

Fahlberg, V.I.:A Child’s Journey Through Placement.Perspectives Press, Indianapolis 1991

Langmeier, J., Matějček, Z.: Psychická deprivace v dětství. Avicenum, Praha 1974

 
 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA